Denník tvora.

Vstávam a zaspávam do rovnakého dňa, dni plynú a čas sa kráti. Jediné čo trápi moju myseľ sú odpovede na otázky. Prečo? Ako? Kedy? Blúdim lesom plných odpovedí, no hľadám ich namiesto toho aby som ich nachádzal. Hľadám jednoduchosť v komplikovaných veciach a tým ich robím viac zložité. Som nespokojný tým kde som a kto som, no stojím a nemením sa. To prečo som tu stráca na význame. Bol som do tohto sveta stvorený nahý a špinavý s inštinktom prežiť. Neučil som sa veciam, ktoré nedokážem ovládnuť, neopravoval veci, ktoré fungujú, nepovyšoval sa sám nad sebou, nehromadil, nebral a nekradol. Prestávam vidieť význam v pochode ľudských myšlienok. Strácam sa v tom. Nevidím zmysel v kŕmení parazita zvaného ego. Dneškom už viac nie som človekom.

Zbohom...

Dopísal som krátke vysvetlenie, položil ho na stôl a odišiel.
Cesta bola pridlhá, ľudská moc dosiahne veľmi ďaleko. Kráčal som ulicami, ľudia mnou opovrhovali a vlastnili ma. Boli sme rovnaký a na tej istej lodi no necítili sa tak. Matéria im striekala z uší, ich preplnené domovy sa chystali k výbuchu, ich deti mali prázdne oči a prázdne duše. Z pomalej chôdze som sa dal do behu a vyhýbal sa parazitom tejto zeme.
Keď už zmysli aj posledné náznaky ľudskej manipulácie s prírodou, zastal som a s úsmevom vydýchol.